Zdroj: http://www.flickr.com/photos/kylemay/1800643707/sizes/l/#cc_license

Výsledkom bolo prijatie dokumentu – Európska bezpečnostná stratégia, v ktorom sa okrem ohrození, nachádza aj výpočet krokov, ktoré Európa na ceste k bezpečnosti musí urobiť² . Záväzok, že „EÚ je globálny aktér pripravený zdieľať“ svoju časť „zodpovednosti za globálnu bezpečnosť“, bol artikulovaný v dokumente Základný cieľ do roku 2010³ . Jeho civilná verzia tento záväzok ešte zdupľovala a doplnila o civilný rozmer: „…civilný krízový manažment musí…tvoriť nevyhnutný prvok vonkajšej politiky EÚ“⁴ . V rámci EBOP sa postupne rozvinuli tak civilné ako aj vojenské spôsobilosti⁵  riadenia krízového manažmentu a prevencie konfliktov na medzinárodnej úrovni. Určitým krokom vpred bolo aj vytvorenie bojových skupín EÚ. Môže Lisabonská zmluva poskytnúť spoločnej obrannej politike a teda aj EBOP v tejto súvislosti nové impulzy a možnosti? Analytici sa zhodujú, že Lisabonská zmluva obsahuje reformy, ktoré prinesú pre EBOP nové možnosti.

Ak hovoríme o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike (ďalej len SZBP) a EBOP v Lisabonskej zmluve, hovoríme o prvej časti Zmluvy – o Zmluve o Európskej únii (ďalej len ZEÚ), čo má vraj podčiarknuť jej špecifickosť vo vzťahu k ostatným politikám EÚ v oblasti prijímania rozhodnutí a nástrojov. V danej oblasti Zmluva zachováva medzivládny prístup, čo znamená jednomyseľné prijímanie rozhodnutí a zachovanie silnej pozície národných štátov na úkor orgánov EÚ. No na druhej strane sa určitá diplomatická a vojenská kapacita členských krajín zlúči so širokými zdrojmi Európskej komisie v oblasti rozvojovej pomoci, budovania štátu a obnovy (Valášek, Keohane, 2008, 12).

EBOP Zmluva premenúva na spoločnú bezpečnostnú a obrannú politiku (SBOP) a podľa článku 42 ods. 1 je táto „…neoddeliteľnou súčasťou spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Zabezpečuje Únii operačnú schopnosť využívajúc civilné a vojenské prostriedky. Únia ich môže využiť pri misiách mimo Únie na udržanie mieru, predchádzanie konfliktom a posilňovanie medzinárodnej bezpečnosti“, ale „v súlade so zásadami Charty Organizácie Spojených národov. Pri plnení týchto úloh sa využívajú spôsobilosti poskytované členskými štátmi“.

Nasledujúci článok 43 ods. 1 priamo vymenúva tzv. Petersbergské misie, čo znamená presné vymedzenie toho, do čoho sa bude EÚ v budúcnosti púšťať :

• spoločné operácie odzbrojovania
• humanitárne a záchranné misie
• misie vojenského poradenstva a vojenskej pomoci
• misie na predchádzanie konfliktom a na udržiavanie mieru
• misie bojových síl v rámci krízového riadenia vrátane misií na opätovné nastolenie mieru a stabilizačných operácií po ukončení konfliktu.

Všetky tieto misie môžu prispievať k boju proti terorizmu, vrátane podpory tretích krajín v boji proti terorizmu na ich územiach. Ide o podrobný katalóg toho, čo EÚ v oblasti obrany a bezpečnosti môže podniknúť, aké druhy vojenských operácií sa pod hlavičkou SBOP dajú viesť. Lisabonská zmluva priamo predpokladá vedenie misii na základe Petersberských úloh mimo teritória Únie, čo je záväzok preberania zodpovednosti za bezpečnosť EÚ minimálne v jej najbližšom okolí. Zároveň legitimizuje možnosť vojenského zásahu (intervencie) zo strany EÚ alebo členských štátov.

SBOP podľa Lisabonskej zmluvy ďalej „zahŕňa postupné vymedzenie spoločnej obrannej politiky Únie“, ktorá povedie k spoločnej obrane, za podmienky, že „o tom jednomyseľne rozhodne Európska rada“ ⁶. Zároveň ale táto politika EÚ môže zasahovať do „osobitého charakteru bezpečnostnej a obrannej politiky niektorých členských štátov“ a má rešpektovať „záväzky niektorých členských štátov, ktoré vidia uskutočnenie svojej spoločnej obrany v Organizácii Severoatlantickej zmluvy (NATO) podľa Severoatlantickej zmluvy, a je v súlade so spoločnou bezpečnostnou a obrannou politikou utvorenou v tomto rámci“ ⁷. Takto zvolená formulácia jasne naznačuje dualizmus integrácie tejto oblasti a zároveň potvrdzuje medzivládny prístup k spoločnej obrane, čo znamená, že túto oblasť budú naďalej kontrolovať členské štáty. Ešte jasnejšie to naznačuje článok 42 ods. 4, ktorý zdôrazňuje, že rozhodnutia, ktoré sa vzťahujú na spoločnú bezpečnostnú a obrannú politiku vrátane rozhodnutí o začatí misie prijíma Rada jednomyseľne na návrh Vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku alebo na základe iniciatívy členského štátu. Nová spoločná zahraničná a bezpečnostná politika však nesmie ovplyvňovať záväzky a operácie jednotlivých členských štátov, vyplývajúce z implementovania ich vlastnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky alebo zo záväzkov Bezpečnostnej rady OSN. Z toho vyplýva, že SBOP sa stane politikou s „integracionistickou“ ambíciou, ale kontrolovaná intergovernmentalizmom – teda aj naďalej najmä silnými členskými štátmi. 

Dôležitú inováciu, podporujúcu víziu spoločnej obrany a kompatibilnej spoločnej bezpečnostnej politiky EÚ, prináša článok 42 ods. 7, ktorý je obdobou alebo vlastne kópiou článku V. Severoatlantickej zmluvy, resp. záväzku prijatého európskymi krajinami v Bruselskom pakte: „V prípade, že sa členský štát stane na svojom území obeťou ozbrojenej agresie, ostatné členské štáty sú povinné mu poskytnúť pomoc a podporu všetkými dostupnými prostriedkami, v súlade s článkom 51 Charty Organizácie Spojených národov.“ V druhej vete tohto odseku sa ale nezabúda pripomenúť, že týmto nebude dotknutá osobitná povaha bezpečnostnej a obrannej politiky niektorých členských štátov. Nasledujúci odstavec navyše nezabúda dodať, že tento záväzok a spolupráca „...sú v súlade so záväzkami, ktoré vyplývajú z členstva v Organizácii Severoatlantickej zmluvy, ktorá zostáva pre členské štáty, ktoré sú jej členmi, základom ich kolektívnej obrany a fórom na jej uskutočňovanie“. Toto je možné chápať ako založenie povinnosti pomôcť si navzájom, a zároveň ako zavedenie princípu solidarity v oblasti obrany so silnou väzbou na NATO a tým aj Spojené štáty.

Zlúčenie postu Vysokého predstaviteľa pre SZBP a Komisára pre vonkajšie vzťahy a vytvorenie novej Služby pre európske vonkajšie záležitosti (European External Action Service)⁸  umožní fúziu bezpečnostnej, politickej, sociálnej a ekonomickej dimenzie európskej integrácie. Vysoký predstaviteľ sa stane zároveň podpredsedom Komisie, čo indikuje prepojenie medzivládnej spolupráce s nadnárodnou dimenziou EÚ. Zámerom je zvýšiť kohéziu a efektivitu vonkajších aktivít EÚ v súlade s koncepciou mainstreamingu. Podľa Zmluvy by mal mať Vysoký predstaviteľ silnejšiu pozíciu pri navrhovaní aktivít a „rozhodnutí o začatí misie“, ako aj pri navrhovaní - v prípade potreby spolu s Komisiou – použitia vnútroštátnych prostriedkov a nástrojov Únie⁹ . Účelom je posilnenie kapacít preventívnej diplomacie a zlepšenie postavenia EÚ na medzinárodnej scéne. Neprekvapuje ani, že postavenie Európskej obrannej agentúry (EOA) Zmluva zdôrazňuje a posilňuje¹⁰ . Jej úlohou je určovať operačné požiadavky, presadzovať opatrenia na splnenie týchto požiadaviek, prispievať k identifikácii a prípadne k vykonávaniu akýchkoľvek opatrení potrebných na posilnenie priemyselnej a technologickej základne odvetvia obrany, podieľať sa na vymedzení európskej politiky v oblasti spôsobilostí a vyzbrojovania a pomáhať Rade pri hodnotení zlepšovania vojenských spôsobilostí ¹¹. Jej zahrnutie do Zmluvy potvrdzuje jej úlohu koordinovať spoluprácu medzi členskými krajinami a orgánmi Únie – Komisiou, Radou, Vojenským výborom EÚ. EOA je otvorená všetkým členským krajinám, ktoré si želajú participovať na jej aktivitách¹² , čo možno interpretovať ako príležitosť vybudovať rôzne formy spolupráce a jednoty a zároveň majú členské štáty možnosť sa rozhodnúť, ako sa budú podieľať na spolupráci a čo si ponechajú na národnej úrovni.

Pre spoločnú bezpečnostnú politiku je asi najdôležitejším prvkom Zmluvy článok 45 a Protokol 10 zavádzajúce stálu štruktúrovanú spoluprácu (SŠS), otvorenú každému členskému štátu, ktorý sa chce na nej podieľať. Doteraz podľa platných zmlúv nebolo totiž možné využiť mechanizmus užšej spolupráce v oblasti bezpečnosti a obrany¹³ . SŠS sa má stať mechanizmom určeným tým členským krajinám, ktorých vojenské spôsobilosti spĺňajú „...prísnejšie kritériá a ktoré v tejto oblasti prevzali navzájom väčšie záväzky s cieľom plniť najnáročnejšie misie“¹⁴ , a ktoré by možno chceli v oblasti zbližovania obranných politík postupovať rýchlejšie ako ostatní ¹⁵.

Mechanizmus má fungovať na základe opt-in, to znamená, že je otvorená všetkým členským krajinám, ktoré sa zaviažu odo dňa nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy:

• dosiahnuť dohodnuté ciele týkajúce sa výšky investičných výdavkov na obranné prostriedky vzájomne zharmonizovať svoje nástroje obrany v čo najväčšej možnej miere
• prijímu konkrétne opatrenia na posilnenie dostupnosti, interoperability, pružnosti a schopnosti nasadenia ozbrojených síl
• spolupracovať pri odstránení nedostatkov v rámci „Mechanizmu rozvoja spôsobilostí“ tak, aby neboli dotknuté príslušné záväzky v rámci NATO
• zúčastniť sa na vývoji hlavných spoločných alebo európskych programov vyzbrojovania v rámci EOA.¹⁶

Vznik SŠS odsúhlasuje Rada kvalifikovanou väčšinou po konzultácii s Vysokým predstaviteľom do troch mesiacov od oznámenia úmyslu začať takúto spoluprácu¹⁷ . SŠS vyzýva taktiež k spolupráci v oblasti vojenského priemyslu, ktorá má prebiehať najmä v oblasti investícií a financovania vývoja a výskumu vojenskej techniky.

SŠS má ambíciu stať sa veľmi flexibilným nástrojom spolupráce v oblasti obrany, pretože umožňuje členským štátom zúčastniť sa na nej spôsobom, ktorý si samy zvolia. Môže sa stať rámcom, v ktorom členské štáty spoluprácu prehlbujú na rôznych úrovniach a v rôznych oblastiach – rozvoj spôsobilostí, operácie, výcvik, logistika... Zároveň je tu príležitosť, ako v rámci EÚ budovať určité typy skupín: „Rada môže poveriť v rámci Únie skupinu členských štátov vykonaním určitej misie…“, ktoré budú sledovať jej integracionistický cieľ zachovávaním jej hodnôt „...a slúžiť jej záujmom¹⁸ . Formovanie týchto skupín nemá ale nijako ovplyvniť iné formy zgrupovania v rámci EÚ. Zmluva teda nevylučuje žiadnu konšteláciu, ktorá by mohla v rámci SŠS či SBOP vzniknúť, pretože akékoľvek združovanie môže posilniť, rozšíriť a upevniť spoluprácu v rámci EÚ. A hoci Zmluva v oblasti obrany a bezpečnosti vylučuje uplatňovanie princípu flexibility podľa článku 308 Zmluvy zakladajúcej Európske spoločenstvo, možno konštatovať, že sa tento princíp autorom Zmluvy podarilo určitým spôsobom do tejto oblasti prepašovať a zakomponovať. Navyše je v Protokole 10 zakomponovaná aj zmienka o bojových skupinách EÚ¹⁹ , čím táto súčasná aktivita EÚ – teda formovanie a vysielanie ozbrojených skupín mimo teritórium EÚ - získava oporu v primárnom práve a teda aj ústavný základ.

Protokol 10 vyzýva členské štáty k harmonizácii a zlepšovaniu obranných spôsobilostí, čo možno vykladať ako úsilie posilniť a zintenzívniť integračný proces v oblasti bezpečnosti a obrany. To ale bude plne závisieť od politickej vôle a postupnej konvergencie členských štátov. Túto obavu či výzvu k členským štátom možno čítať v preambule, kde zároveň nájdeme aj poverenie pre Vysokého predstaviteľa manažovať túto oblasť spolu s členskými štátmi. Teraz závisí od Vysokého predstaviteľa ako sa mu podarí riadiť a zladiť rôzne partikulárne národné záujmy dvadsiatich siedmych členským krajín. Navyše sa očakáva i lepšia vzájomná komunikácia medzi politickou a vojenskou úrovňou, čoho výsledkom by mala byť väčšia koherencia, znižovanie fragmentácie a dualizmu tak v oblasti aktivít, ako aj financovania. Kľúčovým faktorom je samozrejme už spomenutá politická vôľa a účasť členských krajín na štruktúrovanej spolupráci a ich odhodlanie prispôsobovať vlastné národné obranné plánovanie obrannému plánovaniu ostatných členov.

Nie je vôbec odvážne tvrdiť, že od EÚ sa bude čoraz častejšie vyžadovať participácia na všetkých druhoch vojenských misií. Preto potrebuje prekonať heterogenitu 27 národných záujmov a integrovať ich do spoločného európskeho bezpečnostného a zahraničnopolitického záujmu, potrebuje vybudovať spoločné vojenské a civilné spôsobilosti, aby sa stala globálnym aktérom a rovnocenným partnerom USA. Nová SBOP takúto príležitosť EÚ poskytuje.

[1] Používam slovíčko „takzvaný“ preto, lebo táto politika existuje len papierovo, deklaratórne, resp. v hlavách európskych úradníkov. Súčasná európska dvadsať sedmička je veľmi heterogénne spoločenstvo s rozdielnym prístupom k obrane – skladá sa s členských krajín NATO ale i z neutrálnych  štátov – čo spôsobuje neakcieschopnosť EÚ samotnej.

[2] Pozri: Európsku bezpečnostnú stratégiu. Dostupná na: http://www.consilium.europa.eu/uedocs/cmsUpload/78367.pdf

[3] Pozri: Headline Goal 2010 (Doc 6309/6/04) prijaný Radou pre všeobecné záležitosti a vonkajšie vzťahy 17. mája 2004. Dostupný na : http://europa.eu/cgi-bin/etal.pl 

[4] Viď: Civilian Headline Goal 2008 (Doc 15863/04). Dostupný na: http://europa.eu/cgi-bin/etal.pl

[5] Z anglického capabilities. V slovenskej odbornej literatúre sa zaužíval preklad tohto slova ako spôsobilosti v množnom čísle. V danom prípade ide o schopnosti a možnosti krajiny alebo politiky saturovať daný sektor – v prípade obrany ide o veľkosť armády a objem jej financovania. Prostredníctvom  spôsobilosti sa meria sila a pozícia tej ktorej krajiny v medzinárodnom systéme.

[6] Článok 42 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy

[7] Článok 42 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy

[8] Podľa Lisabonskej zmluvy ide o Službu, ktorá vznikne zlúčením orgánov Rady EÚ zaoberajúcich sa zahraničnou politikou a Generálneho riaditeľstva Komisie pre vonkajšie vzťahy.

[9] Článok 42 ods. 4 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy

[10] Článok 42 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy

[11] Jej úlohy následne ešte raz opakuje a klarifikuje článok 45 Zmluvy o EÚ: 

a) prispievať k určovaniu cieľov vojenských spôsobilostí členských štátov a hodnoteniu dodržiavania záväzkov prijatých členskými štátmi v oblasti spôsobilostí;

b) podporovať harmonizáciu operačných potrieb a prijímanie efektívnych a kompatibilných metód nadobúdania;

c) navrhovať mnohostranné projekty na plnenie cieľov v oblasti vojenských spôsobilostí a zabezpečovať koordináciu programov vykonávaných členskými štátmi a riadenie osobitných programov spolupráce;

d) podporovať výskum v oblasti obrannej technológie, koordinovať a plánovať spoločnú výskumnú činnosť a štúdie technických riešení, ktoré zodpovedajú budúcim operačným potrebám;

e) prispievať k určovaniu a v prípade potreby k vykonávaniu všetkých užitočných opatrení na posilňovanie priemyselnej a technickej základne odvetvia obrany a na zvyšovanie efektívnosti vojenských výdavkov.

[12] Článok 45 ods. 2 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy

[13] Užšiu spoluprácu mohli členské štáty podniknúť na základe zmlúv len v oblasti spoločnej zahraničnej politiky a v rámci policajnej a súdnej spolupráce.

[14] Článok 42 ods. 6  a článok 46 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy

[15] Ide v podstate o realizáciu dvojrýchlostnej Európy, ktorá je aj pre orgány EÚ prijateľnejšia ako model tvrdého jadra či EÚ á la carte.

[16] Protokol 10 o stálej štruktúrovanej spolupráci zriadenej článkom 42 Zmluvy o Európskej, článok 2

[17] Článok 46 ods. 2 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy

[18] Článok 42 ods. 5 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy

[19] Protokol 10 o stálej štruktúrovanej spolupráci zriadenej článkom 42 Zmluvy o Európskej, článok 1b

 
Pramene 

A Secure Europe in a better world – the European security strategy, approved by the European Council held in Brussels on 12 December 2003 and drafted under the responsibilities of the EU High Representative Javier SOLANA. http://www.consilium.europa.eu/uedocs/cmsUpload/78367.pdf, 10. 6. 2009

Biscop, Sven – Algieri, Franco (eds.), 2008, The Lisbon Treaty and ESDP: transformation and integration, Egmont paper 24 – The Royal Institute of International Relations, Brussels. Dostupné na: http://www.irri-kiib.be/paperegm/ep24.pdf, 9. 6. 2009

Keohane, Daniel, The strategic rise of EU defence policy, EUISS Newsletter No 25, November 2008, p. 6, http://www.iss.europa.eu/uploads/media/newletter25web.pdf, 8. 6. 2009

Protokol o stálej štruktúrovanej spolupráci zriadenej článkom 42 Zmluvy o Európskej únii, IN:  Zmluva o Európskej únii a Zmluva o fungovaní Európskej únie, konsolidované texty v znení Lisabonskej zmluvy, MZV SR, AVI TOBA PRESS 2008

 Valasek, Tomas, Koehane, Daniel, 2008, Willing and able? EU defence in 2020. Centre for European Reform, London, http://www.cer.org.uk/pdf/e_2020_844.pdf, 8. 6. 2009

 Zmluva o Európskej únii a Zmluva o fungovaní Európskej únie, konsolidované texty v znení Lisabonskej zmluvy, MZV SR, AVI TOBA PRESS 2008

 Mgr. Radoslava Brhlíková, PhD., Katedra politológie a európskych štúdie Univerzity Konštantína filozofa v Nitre, rbrhlikova@ukf.sk