Dôvodom je najmä diametrálne odlišná politika prezidentov Cháveza (ľavica) a Uribeho, resp. Santosa (pravica), ako aj postoj oboch krajín k vplyvu USA v regióne, kedy Kolumbia je spojencom severoamerickej veľmoci a Venezuela jeho odporcom. Ekonomické vzťahy medzi oboma krajinami však nekopírujú tak úplne politickú scénu a zostávajú na pomerne dobrej úrovni.

Už na začiatku 90. rokov minulého storočia vytvorili Kolumbia a Venezuela v rámci Andského spoločenstva národov zónu voľného obchodu a v roku 2003 colnú úniu. V rámci neho funguje medzi oboma štátmi od roku 2005 aj voľný pohyb osôb. V roku 2006 však Venezuela ohlásila svoj odchod zo zoskupenia. Dôvodom bolo podpísanie osobitných bilaterálnych zmlúv o voľnom obchode medzi USA, Ekvádorom, Kolumbiou a Peru. [1]

V poslednom období je evidentné, že kolumbijská vláda a diplomatická služba presadzujú kolumbijské ekonomické záujmy (a to najmä záujmy veľkých spoločnosti a bohatších tried obyvateľstva) s väčšou razanciou ako Venezuela presadzuje svoje. Táto sa naopak snaží o ideologickú diplomaciu a principiálnu opozíciu voči Kolumbii a vplyvu USA v regióne. Do istej miery tak ide o boj medzi vidieckou chudobou (reprezentovanou ľavicovými povstalcami v Kolumbií a Venezuelou) a záujmami bohatých vrstiev, veľkých spoločností a skupín snažiacich sa o privatizáciu nerastného bohatstva v regióne. [2]

Problémom pri konfliktoch medzi Kolumbiou a Venezuelou zostáva periodické oslabovanie ich obchodných vzťahov (objem vzájomného obchodu oboch krajín tvoril v roku 2007 3 mld. EUR). Venezuela je totiž druhým najdôležitejším trhom pre kolumbijský export (hneď za USA) a je hlavným trhom pri umiestňovaní netradičných priemyselných výrobkov  (t.j. výrobkov s vyššou pridanou hodnotou) s podielom až 15%. Ide najmä o automobily a náhradné diely (20%), potraviny a nápoje (14%: hovädzina, čokoláda, kakao, mliečne výrobky, cukor a pekárenské výrobky), produkty chemického priemyslu (12,9%: liečivá, predmety osobnej hygieny, pracie prostriedky, suroviny na výrobu plastov, ...), odevy (7,4%), textílie (6,9%) a strojárske výrobky (5,0%: prístroje a domáce spotrebiče, priemyselné stroje). [3]

Kolumbia na druhej strane nie je od Venezuely importne závislá, keď iba približne 4% kolumbijských importov pochádzajú práve od jej východného suseda (v porovnaní s 30% v prípade USA). [4] Zároveň je potrebné dodať, že USA sú s podielom 35% hlavným odberateľom kolumbijského exportu a to najmä v oblasti tradičných produktov s nízkou pridanou hodnotou. Ide najmä o predaj ropy a ropných produktov (53%), uhlia (11%), kávy (6%), kvetov (9%), zlata (5%) a konfekcie (3%). Dobré vzťahy medzi Kolumbiou a USA sú preto významné pre udržanie obchodu medzi oboma krajinami a tomuto sa podriaďuje aj vzťah Kolumbie s Venezuelou. [5]

Ako je z objemu vzájomného obchodu vidno, úplné prerušenie diplomatických a obchodných vzťahov medzi oboma krajinami by bolo nanajvýš problematické a to najmä pre Venezuelu, pretože by malo potenciál spôsobiť v krajine potravinovú krízu. Aj preto vo vzájomných vzťahoch oboch krajín môžeme aj napriek diametrálne odlišnému ideologickému a politickému smerovaniu a osobnej antipatii ich vrcholných predstaviteľov pozorovať skôr slovné prestrelky ako reálne kroky vedúce k oslabeniu obchodných relácii.

Tento fenomén je tiež možné vysvetliť potrebou oboch prezidentov, Santosa (predtým Uribeho) a Cháveza, neustále bojovať o priazeň svojich voličov a nakláňať na svoju stranu verejnú mienku. V Santosovom prípade je táto potreba založená (okrem osobných ambícii prezidenta) na boji s ľavicovými elementmi na kolumbijskej politickej scéne a hrozbe oživenia FARC pri nástupe opozície do vlády a následného zmiernenia boja proti rebelom. [6]

Na strane Venezuely ide najmä o populistické odvádzanie pozornosti od akútnych hospodárskych tém, nakoľko krajina v posledných rokoch čelí ekonomickým problémom a jedným z najúčinnejších nástrojov na odpútanie pozornosti obyvateľstva od rozmáhajúcej sa chudoby v krajine je boj proti vonkajšiemu nepriateľovi, zjednocujúci obyvateľstvo pod vedením prezidenta Cháveza. Tento efekt bol, koniec-koncov, pozorovateľný aj v krajinách bývalého východného bloku, kde boj proti vonkajšiemu a vnútornému nepriateľovi slúžil na vytváranie pocitu ohrozenia u obyvateľstva, tým pádom na rastúcu potrebu silného vodcovstva v krajine a následného udržiavania moci v rukách vedúcej strany.

Za venezuelskou politikou voči Kolumbii, USA a ich vplyvu (spomeňme zoštátňovanie strategických firiem, ťažobného priemyslu, leteckej dopravy, obmedzovanie médií, ...) však v princípe možno hľadať mocenské ambície prezidenta Cháveza čiastočne spojené s osobnou pomstou za podporu USA pri nevydarenom pokuse o štátny prevrat namierený proti nemu v roku 2002. Podklad tvorí presvedčenie Huga Cháveza o potrebe novej bolívarovskej revolúcie v Latinskej Amerike, pri ktorej by došlo k odstráneniu vplyvu USA (tak ako v prípade samotného Bolívara došlo k odstráneniu závislosti od Španielska). Kandidátom na vodcu takejto revolúcie by bol potom samotný Hugo Chávez.

__________________________________________________________________

[1]Ortigoza, Marianela A.: Colombia-Venezuela Relations: Between Politics and the Economy – 13-Aug-2009 - http://www.venezuelanalysis.com/analysis/4720
[2]Romero, Carlos A.: Las relaciones entre Venezuela y Colombia en un contexto internacional cooperativo - http://www.analitica.com/vam/1999.02/internacional/01.htm
[3]Banco Interamericano de Desarrollo, Departamento de Integración y Programas Regionales, Instituto para la Integración de Programas Regionales: Las Relaciones de comercio e inversión entre Colombia y Venezuela, Buenos Aires 1997, 68 str. ISBN: 9507380639.
[4]The World Factbook. Central Intelligence Agency, 15-Sep-2009. ISSN 1553-8133 - https://www.cia.gov/library/publications/the-world-factbook/geos/co.html.
[5]Pampillón, R.: LA VISITA DE CHÁVEZ A ESPAÑA Y EL CONFLICTO CON COLOMBIA, 10-Sep-2009 - http://economy.blogs.ie.edu/archives/2009/09/la-visita-de-chavez-a-espan...
[6]Perazzo, N.: Historia de las relaciones diplomáticas entre Venezuela y Colombia, 1981,  Presidencia de la República (Caracas) , 618 str.

Autor je doktorand na Fakulte medzinárodných vzťahov EUBA