Špecifikum krajiny spočíva v tom, že zastáva unikátnu geopolitickú pozíciu. Jeho geografická poloha a politicko-ekonomický kontext vonkajších vzťahov ho predurčujú k osobitnému postaveniu na celom americkom kontinente. Ambíciou článku je podať historický pohľad na vývoj geopolitickej pozície krajiny od obdobia kolonizácie až do konca 20. storočia.

Územia Mexika boli v období od roku 1800 pr.Kr. obývané viacerými tzv. predkolumbovskými mezoamerickými civilizáciami ako napr.: Olmékovia, Teotihuacánska civilizácia, Mayovia, Zapotékovia, Mixtékovia, Toltékovia a najmä Aztéci, ktoré rozkvitali už takmer 4 000 rokov pred prvým kontaktom s Európanmi. Týmto civilizáciám sa pripisujú mnohé vynálezy a pokrok v oblastiach ako je architektúra (pyramídové chrámy), matematika, astronómia, medicína a teológia. Aztékovia boli napríklad známi praktikovaním ľudských obeti v pomerne veľkom meradle. V čase svojho vrcholu Teotihuacánska civilizácia, koncentrovaná v Teotihuacáne, kde bola postavená jedna z najväčších pyramídových štruktúr v celej predkolumbovskej Amerike, mala populáciu viac ako 150.000 ľudí. Odhady počtu obyvateľstva pred španielskym dobytím sa pohybujú v rozmedzí 6 miliónov až 25 miliónov obyvateľov. (Steckel, Haines, 2000)  V roku 1519 bolo aztécke hlavné mesto Tenochtitlán, na mieste ktorého dnes stojí Mexico City, jedným z najväčším miest na svete s populáciou odhadovanou na viac ako 30 000 obyvateľov.

 Španielska kolonizácia a koloniálna správa

Španielske dobytie Aztéckej ríše bolo jedným z najdôležitejších momentov španielskej kolonizácie Amerík. Invázia začala vo februári 1519 a bola víťazne ukončená 13. augusta 1521 koaličnou armádou španielskych dobyvateľov a bojovníkov z mestského štátu Tlaxcala vedenou Hernánom Cortésom a Xicotencatlom mladším proti Aztéckej ríši. Výsledkom bolo následné vytvorenie španielskeho miestokráľovstva v celej dobytej oblasti Mexika a Strednej Ameriky. Územia a spoločenstvá pod španielskou kontrolou boli nebývalej komplexnosti a bohatstva, čo predstavovalo tak obrovskú príležitosť, ako aj hrozbu pre španielsku kráľovskú dynastiu.

V tomto smere existovali zo strany Španielov dva uhly pohľadu na koloniálne dŕžavy a ich prínos. Španieli žijúci v Európe presadzovali, že „kolónie by mali byť využité na obohatenie domovskej krajiny, a tí, ktorí žili v kolónii zase pristupovali k územiu ako k príležitosti získať peniaze, buď na dosiahnutie vysokého španielskeho životného štýlu aj v Amerike, alebo na návrat domov s dostatočným množstvom financií.“ (Foster, 2010, s. 81)

V roku 1535 tu španielsky kráľ Karol V. zriadil vicekráľovstvo Nové Španielsko a  vymenoval Antonia de Mendozu za prvého miestokráľa Nového Španielska. Veľa z tradícií, identity a architektúry v Mexiku boli vytvorené počas koloniálneho obdobia.

Počas 16. storočia sa geopolitická pozícia  vtedajšieho vicekráľovstva Nové Španielsko na americkom kontinente výrazne posilňovala a prakticky začalo dominovať celej Severnej a Strednej Amerike. V tomto období bolo založených veľa španielskych miest v oblastiach Severnej a Strednej Ameriky mimo územia súčasného Mexika. Španieli sa v rokoch 1568 až 1587 pokúšali založiť misie dokonca na juhu dnešných USA vrátane územia súčasných štátov Georgia a Južná Karolína. Napriek ich úsiliu boli úspešní len v oblasti dnešnej Floridy, kde v roku 1565 založili mesto St. Augustine.

Mexiko samotné sa teda od tohto obdobia stáva súčasťou vicekráľovstva Nové Španielsko, ktoré ako obrovský celok zahŕňalo ostrovy Kubu, Portoriko, ďalej celú Strednú Ameriku až po Kostariku, juhozápad dnešných USA a Filipíny. Vicekráľovstvo spájalo mnohé regióny a provincie španielskej ríše takmer po polovici celého sveta. Exaktné administratívne členenie zahŕňalo: na severoamerickom kontinente samotné Nové Španielsko (centrálne Mexiko), Nová Extremadura, Nová Galícia, Nové Baskicko a Nový Santander, rovnako ako generálny kapitanát Guatemala. V Karibiku bolo súčasťou vicekráľovstvo Kuba, Santo Domingo a ostatné ostrovy v Karibiku spravované Španielskom. V Ázii spravovalo vicekráľovstvo generálny kapitanát Filipíny, ktorý pokrýval všetky španielske dŕžavy v ázijsko-tichomorskom regióne.

Španielski kolonizátori sa z hľadiska rozvoja a teritoriálnej expanzie v 16. storočí skôr zamerali na už zaľudnené oblasti s hustou populáciou, ktoré zanechali predkolumbovské civilizácie, pretože tieto oblasti mali potenciál byť zdrojom disciplinovanej pracovnej sily. Územia osídlené kočovnými národmi bolo ťažšie podmaniť si a i keď Španielsko sa snažilo preskúmať veľkú časť Severnej Ameriky v honbe za legendárnym "El Doradom", nepodniklo až do 17. storočia žiadne koordinované úsilie na osídlenie severnej púštnej oblasti v dnešných USA. (Foster, 2010) 

Z hľadiska koloniálnej správy možno povedať, že bola v mnohých ohľadoch deštruktívna. Žiadny správny úrad nebol prístupný mexickým domorodcom, dokonca ani tým s čisto španielskou krvou. Z ekonomického hľadiska bolo Nové Španielsko spravované hlavne v prospech Španielska samotného. Napríklad pestovanie hrozna a olív, ktoré rástli najmä v niektorých oblastiach krajiny, bolo zakázané z obavy, že ich úroda by mohla konkurovať s tou zo Španielska. Navyše, iba dva prístavy boli otvorené pre zahraničný obchod -Vera Cruz na pobreží Atlantiku a Acapulco v Pacifiku. Z hľadiska pohybu osôb platilo, že cudzinci, museli získať osobitné povolenie od kráľovskej správy vstúpiť Mexika a Mexičanom bolo zase málo dovolené cestovať do zahraničia.

 Mexická cesta k nezávislosti

Strategická šanca na postavenie základných kameňov budúcej mexickej nezávislosti sa objavila na začiatku 19. storočia paradoxne v Európe. V roku 1807 Napoleon I. napadol Španielsko a dosadil svojho brata na španielsky trón. Mexickí konzervatívci a bohatí vlastníci pôdy, ktorí podporovali španielsku Bourbonovskú kráľovskú rodinu odmietali pomerne liberálnu napoleonskú politiku. Vnútri Mexika tak vznikla málo očakávaná a netradičná aliancia, ktorá bola tvorená liberálmi, ktorí požadovali demokratické Mexiko a konzervatívcami, ktorí preferovali Mexiko ovládané Bourbonovskou monarchiou, ktorá by obnovila status quo ante. Tieto dve skupiny sa zhodli len v tom, že musí Mexiko dosiahnuť nezávislosť.

16. septembra 1810 bola vyhlásená nezávislosť Mexika od Španielska kňazom Miguelom Hidalgom Costillom v malom mestečku Dolores v štáte Guanajuato. Deklarácia známa ako „Grito de Dolores“ tak odštartovala niekoľko rokov trvajúcu mexickú vojnu za nezávislosť od španielskej koloniálnej nadvlády. Hidalgo, ako člen povstaleckej armády, a mnohí z jeho vojakov boli zajatí a popravení zastrelením 31. júla 1811. Po jeho smrti vedenie revolúcie za nezávislosť prevzal kňaz José María Morelos, ktorý obsadil kľúčové južné mestá. Morelos ale bol tiež zajatý a popravený 22. decembra 1815. (Beezley, Lorey, 2001)

V nasledujúcich rokoch sa povstanie dostalo na pokraj zrútenia a hrozilo jeho potlačenie, ale v roku 1820 miestokráľ Juan Ruiz de Apodaca poslal armádu pod vedením kreola generála Agustína de Iturbideho proti vojskám povstalcov na čele s Vicentem Guerrerom. Namiesto toho však Iturbide spojil svoje jednotky s Guerrerom a v roku 1821 zástupcovia španielskej koruny a Iturbide podpísali „Zmluvu z Córdoby“ a „Vyhlásenie nezávislosti mexickej Ríše", ktorá uznala nezávislosť Mexika.

 Vývoj geopolitickej pozície po získaní nezávislosti

Geopolitická pozícia Mexika dotvárala jeho dejinný vývoj prakticky už od vyhlásenia a oficiálneho získania nezávislosti spod španielskej koloniálnej nadvlády (1810, resp. 1821). V prvých dekádach po získaní nezávislosti bolo Mexiko jednoznačne najvýznamnejším a rozlohou dominantným novým nezávislým štátom Latinskej Ameriky. Prvé mexické impérium, ktorému vládol Agustín de Iturbide ako cisár v rokoch 1821-1823, siahalo od hranice súčasných štátov USA Oregonu a Kalifornie na 42. rovnobežke až po Panamu, čím jeho rozloha dosiahla 5 mil. km²  Po páde impéria v roku 1823 sa jeho územie rozdelilo na Mexiko a Spojené provincie stredoamerické, ktoré zahŕňali päť štátov Strednej Ameriky. Táto územná strata priniesla pre Mexiko nevyhnutnosť v tom, že sa muselo sústrediť na konsolidáciu svojej vnútropolitickej scény a výstavbu inštitúcii štátu, čo ruka v ruke s posilňovaním jeho zahraničnopolitickej pozície a rozširovaním moci malo zabezpečiť krajine pozíciu kontinentálnej veľmoci.

Geopolitický zápas na americkom kontinente však v 19. storočí priniesol ešte jeden významný a z mocensko-politického hľadiska zásadný medzník. Popri postupne a turbulentne sa konsolidujúcom samostatnom Mexiku od roku 1823 v podobe prezidentskej republiky sa územia na sever a severovýchod od Mexika začínajú postupne dostávať do rúk jeho neskoršieho najväčšieho konkurenta v boji o pozíciu kontinentálneho lídra – USA. Rastúca moc USA, stúpajúca jednak s územnými ziskami, ako aj s rastom ekonomického bohatstva krajiny, ako aj filozofia rozširovania jeho územia na západ vyjadrená v doktríne Manifest Destiny neodvratne viedli k priamej konfrontácii tejto krajiny s Mexikom. Spúšťacím mechanizmom konfrontácie bola kombinácia zložitej vnútropolitickej situácie v Mexiku s ambíciami amerických osadníkov v časti mexického štátu Coahuila y Tejas, ktorí sa v roku 1835 vzbúrili proti novej centralistickej ústave prezidenta Santa Annu. Výsledkom tejto revolúcie bolo vytvorenie nezávislej republiky Texas v roku 1836 a pre Mexiko i strata veľkej časti územia na severe – oblasť Texasu a prevažne územie súčasného štátu USA Nové Mexiko. Takto geopoliticky oslabené a obklopené nepriateľskou Texaskou republikou muselo navyše čeliť komplikovanému vnútropolitickému vývoju v súvislosti s neustálym hľadaním efektívnej formy vlády a usporiadania politického systému krajiny.

Geopolitický zlom na americkom kontinente (Mexicko-americká vojna)

Definitívny koniec veľmocenských ambícii Mexika v Severnej Amerike priniesla mexicko-americká vojna v rokoch 1846-1848, ktorej príčinou sa stal práve Texas. Po jeho prijatí za súčasť USA v decembri 1845 splnili Mexičania svoje hrozby a tento akt považovali za vyhlásenie vojny zo strany USA. V rokoch 1846-1848 v mexicko-americkej vojne napokon definitívne prišli nielen o Texas ale aj o obrovské územie štátu Alta California (súčasné štáty USA California, Nevada, Utah, Arizona, Colorado). Geopolitický dopad tejto vojny na oboch jej aktérov i celý americký kontinent bol natoľko závažný, že možno o nej povedať, že determinovala vývoj na kontinente na celé nasledujúce obdobia.

Mexicko-americká vojna tak v polovici 19. storočia vytvorila rozhodujúce predpoklady pre to, aby sa hegemónom amerického kontinentu stali USA a zároveň tým ukončila akékoľvek úvahy o prevzatí takejto role Mexikom. To bolo odsúdené jednak na vyrovnanie sa s pozíciou bezprostredného suseda veľmoci a na hľadanie ciest k regionálnej dominancii „aspoň“ v oblasti Strednej, príp. celej Latinskej Ameriky. Obdobie polovice 19. storočia tak prakticky vytvorilo panorámu geopolitickej reality na americkom kontinente platnú až do dnešných dní. Význam udalostí a vývoja v prvých dekádach mexickej nezávislosti spočíval predovšetkým v tom, že sa z najrozľahlejšej a najväčšej krajiny celého kontinentu bola nútená vyrovnať s transformáciou do podoby južného suseda kontinentálnej a neskôr celosvetovej veľmoci. (Hamnett, 2004)

Vývoj v 20. storočí

V období druhej polovice 19. a prvej polovice 20. storočia zápasilo Mexiko predovšetkým s vnútornými problémami charakterizovanými turbulentným vývojom vo vnútropolitickom usporiadaní krajiny. Od občianskej vojny cez krátke obnovenie cisárstva až po Díazovu diktatúru a následnú revolúciu v roku 1910 bolo Mexiko nútené hľadať svoju vlastnú tvár predovšetkým v rovine vnútornej politiky a ekonomiky, pričom otázky zahraničnej politiky ustupovali do úzadia. V roku 1929 sa k moci dostala PRI (Partido Revolucionario Institucional), stredo-ľavá sociálnodemokratická strana, ktorá si rozhodujúcu moc v krajine udržala až do roku 2000, kedy jej kandidát neuspel v prezidentských voľbách. S vládou PRI je spojená zahraničnopolitická konsolidácia Mexika a najmä zmena jeho strategickej pozície na geopolitickej mape kontinentu.

V roku 1994 po podpise NAFTA s USA a Kanadou sa totiž Mexiko ako jediný latinskoamerický štát stalo súčasťou ekonomického integračného zoskupenia so štátmi Severnej Ameriky. Kontext jeho zahraničnej a obchodnej politiky bol po vzniku NAFTA rozšírený o novú dimenziu kooperácie so Severom a stal sa omnoho komplexnejším ako predtým. Tento strategický zlom spôsobil, že Mexiko má dve tváre – ako člen latinskoamerickej a zároveň severoamerickej komunity. Geopolitická realita sa prejavuje aj v projekcii jeho zahraničnej politiky, zahraničného obchodu a v bezpečnostnej situácii, keďže špecifická geografická poloha je jedným zo základných determinantov mexickej politiky v týchto oblastiach. Mexiko leží priamo v strede medzi dvoma subkontinentmi - Severnou a Latinskou Amerikou – čo so sebou prináša viacero požiadaviek na jeho zahraničnú politiku, medzinárodné ekonomické vzťahy i špecifické hrozby v oblasti bezpečnosti. Z pozície, ktorú na mape zastáva, je zjavné, že vo svojich zahraničnopolitických koncepciách musí reflektovať vplyv a potenciál oboch jeho susedných celkov. Východiskovým modelom pre projekciu zahraničnej politiky Mexika v oblasti Amerík je preto model triangulárneho usporiadania vzťahov medzi Mexiko, Severnú a Latinskú Ameriku. Snaha o pozíciu lídra v Latinskej Amerike kontrastuje s ekonomickou prepojenosťou a vplyvom zo strany USA, ktorý viaže krajinu na sever.

BIBLIOGRAFIA:

BARTON, J. 1997. A Political Geography of Latin America. London : Routledge, 1997. 243 s. ISBN 0-415-12189-2. 

BEEZLEY, W., LOREY, D. 2001. iViva México! i Viva la Independencia! : celebrations of September 16. Wilmington: Scholarly Rescources Inc. 2001. 241 s. ISBN 0-8420-291-X.   

DE OLLOQUI, J.J. 2002. Grandeza de México. Multigeopoliticidad. In Anuario Mexicano de Derecho Internacional. roč. 2002, č. 2, s. 279-304. Dostupný tiež z WWW: <http://www.journals.unam.mx/index.php/amdi/article/viewFile/16420/15628>. 

FOSTER, L. 2010. A Brief History of Mexico. New York : Facts on File, 2010. 324 s. ISBN 978-0-8160-7405-1. 

GONZÁLEZOVÁ, G. 2007. México en América Latina. El difícil juego del equilibrista. In Foreign Affairs en Español, roč. 7, 2007, číslo 4. [online]. Foreignaffairs-esp.org. [cit. 6.11.2011]. Dostupné z WWW: <http://www.foreignaffairs-esp.org/20071001faenespessay070405/guadalupe gonzalezgonzalez/mexico-en-america-latina-el-dificil-juego-del-equilibrista.html>. 

HAMNETT, B. 2004. A Concise History of Mexico. Cambridge : Cambridge University Press, 2004. 336 s. ISBN 0-521-58120-6.

STECKEL, R., HAINES, M. (eds.): A Population History of North America.  Cambridge:CUP, 2000.  705 s. ISBN 0 521 49666 7.