provincia Baghlan po zemetrasení

„Zrútila sa časť hory, ktorá pochovala skoro celú dedinu“: povedal pre BBC starosta Baghlánskej provincie. Organizácia spojených národov už spolupracuje s miestnymi autoritami v záujme doručiť pomoc, ktorú nevyhnutne provincia potrebuje. Avšak, podľa slov starostu Munshiho Majeeda je len veľmi malá nádej, že niekto pod troskami prežil. Zrútilo a zasypalo takmer 23 domov a len jeden dom v dedine zostal stáť. „Je to tragédia!“

V dedine už pracujú dva buldozéry, ktoré sa pokúšajú vyklieštiť telá mŕtvych a nájsť živých. Hora však bola skalnatá a veľká a keďže domy v Afganistane, prevažne v každej dedine sa vyrábajú z blata a dreva je len veľmi malá šanca, že niekto prežil. Otrasy bolo cítiť aj v Kábule, ktorý je vzdialený 170 kilometrov. Naposledy zabíjalo v provincii zemetrasenie v roku 2002, kedy si následky vyžiadali 2000 obetí. 

Reflektujme spolu

Aká irónia hovoriť v Afganistane o tragédii. Z nášho pohľadu je v afganskom prostredí jedna tragédia za druhou a teda by sa mali nájsť v slovníku iné výrazy, ktoré by presnejšie kvalifikovali úrovne tragédií, ktoré postihujú Afganistan.  Z náletov, bombardovania a nástražných výbušných systémov sme už z médií letargickí. Nechceme sa príliš zaťažovať cudzím nešťastím, najmä keď v týchto pohnutých eurokrízových časoch máme dosť starostí aj bez toho. Správy z Afganistanu berieme už ako nechcenú povinnú jazdu medzi spravodajstvom zo zahraničia a predsa je vždy niečo nové, čo sa môžeme naučiť. 

Tak napríklad, nedávny článok v headlinoch svetových médií z podmienok Afganistanu prekvapil väčšinu verejnosti. Bol o tom, že vojakov v Afganistane ubúda aj kvôli samovraždám a to dokonca vo väčšej miere ako v prestrelkách či v otvorenom boji. Prečo potom nenájdeme v novinách denne článok o tom, ako americký vojak spáchal samovraždu? Je to nevhodné kvôli vojenskej cti? Alebo je padnúť v boji hrdinskejšie? Z rozprávania niektorých vojakov však viem, že často vydržať psychický nápor v Afganistane je náročnejšie ako byť pod paľbou Talibanu. Dôvodov je viacero. Prakticky izolovanosť vojakov vo vojenských základniach, bez prípustnosti otvorených stretov s domácim obyvateľstvom, z čoho pramení väčšia nedôvera a rastúca nenávisť na oboch stranách. Pocit nepotrebnosti, keďže posledné roky sa už ani veľmi nebojuje, ale hlavnou náplňou práce vojaka v Afganistane je dozerať na prácu afganských vojakov a byť v stave pohotovosti. Samozrejme sú aj výnimky. Pocit beznádeje a nedôvery v budúcnosť Afganistanu, keďže ich práca zostane neukončená (po roku 2014) a mimo ich dosahu pre zmenu, keďže všetko je v politických rukách. Aj preto sa stali z viacerých hrdinských a statočných vojakov vojnové trosky. 

Jedna tragédia za druhou a každodenný život v Afganistane sa nám javí ako začarovaný kruh udalostí so zlým koncom. Ešte dlho bude Afganistan čakať na svoj „happy end“?